O diabete

 

 V rámci diskusie s diabetikmi som zistil, že z vlastnej skúsenosti považujú za najväčší problém pri športovaní, ale aj pri bežnom živote, nevedomosť pri schopnosti poskytnúť diabetikom prvú pomoc.

Žijeme v dobe, keď nás klesajúce sociálne cítenie sprevádza na každom kroku. Praxou sa stáva fakt, že obchádzame ležiaceho človeka na zemi v bezvedomí lebo sme usúdili, že je pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo je bezdomovec. Spoločensky neprijateľným sa to pre každého z nás stáva v okamihu, keď sa nás to začne bytostne dotýkať: naše dieťa, mama, otec, príbuzný, ktorí by mohli žiť, ak by okoloidúci občania včas aktivovali záchranný systém a poskytli adekvátnu prvú pomoc na mieste nehody.Ak nie je poskytnutá základná prvá pomoc okamžite po vzniku úrazu prvým svedkom nehody, žiadna záchranná služba s profesionálnymi záchranármi a ani najlepšia nemocnica nezabránia komplikáciám, trvalým následkom alebo smrti. Potrebné je rozlišovať medzi stavmi „nechcem“ a „neviem“poskytnúť prvú pomoc.

Prvý prípad je ošetrený legislatívou Slovenskej republiky, a to zákonom 300/2005 Z. z. Trestný zákon, o neposkytnutí pomoci, ktorý zaväzuje každého občana SR k povinnosti poskytnutia prvej pomoci bez ohľadu na vzdelanie a povolanie v rámci svojich schopností a možností tak, aby neohrozil vlastné zdravie a život alebo zdravie a život ďalších ľudí. Nerešpektovanie zákona je trestné a sankcionované.

Účinnou protilátkou v prípade nevedomosti je absolvovanie základného kurzu prvej pomoci s časovou dotáciou 8  ̶ 12 hodín v inštitúcii vybavenou potrebným materiálno-technickým vybavením a inštruktorom, ktorý sa v praxi stretáva so život ohrozujúcimi stavmi a má skúsenosť s poskytovaním prvej pomoci na rozdiel od inštruktora - teoretika. Prvá pomoc si kladie za hlavný cieľ záchranu ľudského života jednoduchými život zachraňujúcimi výkonmi. Nevedomosť, neosvojenie si nových postupov prvej pomoci vedú k nezvratnému poškodeniu organizmu. Absentujúce teoretické vedomosti a praktické zručnosti by boli príčinou neodborne poskytnutej prvej pomoci zasahujúceho záchrancu a zranenú osobu by ohrozili na živote. Z týchto dôvodov je nevyhnutnosťou disponovať vedomosťami, zručnosťami ako danú situáciu zvládnuť a naopak čoho sa vyvarovať, aby poškodeniu, zhoršeniu zdravia a ku komplikáciám vyplývajúcich z neodborne poskytnutej predlekárskej prvej pomoci nedochádzalo.

 

V súvislosti s ochorením diabetes mellitus sa u človeka postihnutého s touto diagnózou môže vyvinúť život ohrozujúci stav: bezvedomie spôsobené hypoglykémiou. Bezvedomie je štvrtou z piatich príhod ohrozujúcich život (po zástave srdca, dýchania a krvácaní). Pre nervové bunky centrálneho nervového systému je nedostatok cukru o niečo menej nebezpečné ako nedostatok kyslíka, preto je nízka hladina cukru
v krvi  ̶ hypoglykémia vždy urgentným stavom.

 

·         zvýšená telesná námaha v porovnaní s bežnou aktivitou (neznamená nadmernú námahu, ale len väčšiu na akú je zvyknutý);

·         lieky vytesňujúce inzulín z väzby na plazmatických bielkovinách – antibiotiká, lieky proti bolesti, lieky proti reume, salicyláty ( napr. acylpiryn);

·         ochorenia, úrazy;

·         nechuť do jedla pri nezmenenom dávkovaní perorálných antidiabetík alebo inzulínu;

·         vynechanie jednej alebo viac porcií jedla;

·         zábudlivosť, nedodržiavanie životosprávy, vynechanie druhej večere pri aplikácii inzulínu, nepravidelný príjem potravy počas dňa;

·         nadmerný príjem alkoholu (viac ako 200 ml vína, 50 ml destilátu, 500 ml piva) alebo konzumáciu alkoholu namiesto jedla).

•      nervozita, nepokoj, pocit hladu, zhoršené videnie, agresivita;

•      nechuť do jedla, nedisciplinovanosť postihnutého, dlhý odstup medzi podaním inzulínu a prijatím jedla, zvýšená alebo nezvyčajná telesná námaha, užitie liekov s väzbou na plazmatické bielkoviny;

•      rozvoj bezvedomia;

•      bledosť, potenie, zrýchlenie pulzu.

 

1.      zistiť prítomnosť dýchania prostredníctvom zmyslov (vidím dvíhanie hrudníka, cítim prúdenie vzduchu z úst postihnutého, počujem prúdenie vzduchu), stav vedomia (oslovením, jemným zatrasením ramenami postihnutého)

2.      podať čím skôr potravinu s rýchlym cukrom (sladký nápoj, sirup, glukózové cukríky, cukor) ak je postihnutý pri vedomí a dokáže prehĺtať;

3.      uložiť postihnutého v bezvedomí (nereaguje na oslovenie, zatrasenie), ale dýcha (vidím, cítim, počujem) do stabilizovanej polohy na boku so zaklonenou hlavou, laickou prvou pomocou je možné aplikovať injekciu glukagónu (Glucagen Hypokit - oranžová krabička) podkožne podobne ako inzulín do ramena, stehna alebo brucha; ďalšou možnosťou je aplikovať injekciu vnútrosvalovo - ak ju u pacienta nájdeme, alebo ak ju má niekto k dispozícii;

4.      OKAMŽITE privolať odbornú pomoc 155 alebo 112 a do príchodu záchrannej služby sledovať prítomnosť dýchania;

5.      poskytnúť masáž srdca a umelé dýchanie v prípade, ak postihnutý nedýcha a je v bezvedomí. Zástava dýchania a bezvedomie sú indikácie k zahájeniu oživovania – kardiopulmonálnej resuscitácie (KPR);

·         uložiť postihnutého na chrbát – aplikovať Glukagen Hypokit ak ho máme k dispozícii;

·         kľaknúť si vedľa postihnutého, čo najbližšie k telu s kolenami mierne od seba;

·         záklon hlavy manévrom hrana dlane na čelo a prsty na bradu;

·         skontrolovať dýchanie;

·         zavolať 155, 112 (potrebné uviesť údaje: kto sme, kde sa nachádzame, koľko je ranených, akého druhu sú poranenia, čo ideme na postihnutom realizovať, neskladaťtelefón);

·         30 stlačení hrudníka (miesto stlačenia hrudníka je stred hrudnej kosti, hĺbka stlačenia hrudníka je 5 – 6 cm, frekvencia stláčania hrudníka je 100/min. Prsty jednej ruky vpletieme pomedzi prsty druhej ruky, hrudník stláčame dolnou hranou dlane, predlaktia sú vystreté, naše ramená sú v 90° uhle nad hrudníkom postihnutého, doba stlačenia aj uvoľnenia je rovnaká záchrancovia sa striedajú pri oživovaní po 2 minútach);

·         2 umelé vdychy(zakloníme hlavu postihnutého, mäkké časti nosa stlačíme palcom a ukazovákom, nadýchneme sa, naše pery obopnú ústa postihnutého tak, aby nám neunikal vzduch pomimo úst, vydýchneme objem vzduchu z dutiny ústnej do úst postihnutého, zrakom sledujeme dvíhanie hrudníka, po vykonaní umelého vdychu uvoľníme mäkké časti nosa a umožníme postihnutému vydýchnuť, dĺžka vdychu asi 1s., oba vdychy max. 5 s.,znova sa nadýchneme a umelý vdych ešte raz zopakujeme;

·         ak sú úvodné vdychy neúčinné – hrudník sa nedvíha:skontrolujeme dutinu ústnu na prítomnosť cudzích telies, skontrolujeme záklon hlavy, vykonáme len 2 pokusy na dýchanie, ak sú neúspešné, pokračujeme stláčaním hrudníka);

·         uvedené intervencie vykonávame do príchodu záchrannej zdravotnej služby do obnovenia dýchania alebo do úplného vyčerpania záchrancu.